Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Izraelskí „nenávistníci ľudského rodu“ sa rozhodne neflákajú, len pred niekoľkými mesiacmi sme tu mali rozbor ich debutového albumu „Transformation“ a oni už stihli vypustiť tri ďalšie položky do diskografie – dvojskladbové EP „The Sun Is Dead“, šesťskladbové čertvie prečo tiež EP „Doctrines Of Dark Devotion“, o ktorom tu bude reč, a kompiláciu všetkých troch doteraz vydaných EP, obohatenú o dva covery od nórskych THORNS, ktorá pod názvom „Messengers Of Desolate Ways“ vyšla u Century Media.
Ďalšou novinkou je, že zostava SONNE ADAM sa z dvojice Davidov a Dahan rozrástla na kvarteto. V tom už Dahan nefiguruje, post vokalistu kompletne prevzal Davidov, a noví hudobníci sú v podstate neznáme tváre. Nejakú zdokumentovanú hudobnícku minulosť má len basák Butcher, pôsobiaci aj v deathmetalových MORBID TENDENCY a black/speedmetalových PROMISCUITY, pričom aspoň zatiaľ sú tieto dva spolky záležitosťou hlavne domáceho metalového undergroundu.
Výrazná zmena zostavy zrejme vysvetľuje aj pomerne zjavný posun v hudobnom vyjadrovaní SONNE ADAM. Ak bol „Transformation“ pri všetkej jeho atmosfére mimo bežných dimenzií pozemského bytia stále v prevažnej miere staroškolským pochmúrnym a viac – menej klasicky vystavaným death metalom, tak na „Doctrines...“ sa deje niečo počuteľne odlišného. Táto nahrávka je v prvom rade o atmosfére – a nie o takej, ktorá sa dosahuje melodickými gitarovými linkami a romantickými klávesovými plochami – a až potom o death metale.
Nejde tu ani tak o klasické deathmetalové skladby, ako skôr o šesťskladbový soundtrack k temným víziám svetov za naším a pod naším svetom, takým, aké nájdeme povedzme v Lovecraftových dielach a spisoch dávnych okultistov. V nahalovanom hukote záhadných, temných a zlovestných podzemných priestorov znejú valivé a hvízdajúce tóny gitár a ich väzieb, majestátno-strašidelné harmónie a apokalypticky sa valiace bicie.
Celkovo SONNE ADAM počuteľne ubrali na tempách a ich hudobné obrazy sa teraz na niekoľkých miestach približujú zhubným, delirickým atmosféram DISEMBOWELMENT, MITOCHONDRION alebo PORTAL. Výsledkom je však veľmi svojská mrazivá, zimomriavky vzbudzujúca extrémna metalová hudba, bohatá na kvílivé gitarové vyhrávky, ako aj posolstvá prednášané deathmetalovým revom a nezemskými chorálmi, akoby volajúcimi z rozsiahlych a nezmapovateľných hlbín podsvetia.
Priznám sa, že napriek slušnej dávke originality a výbornej atmosfére mi SONNE ADAM sedeli viac v klasickejšej deathmetalovej podobe, ale ich novinka rozhodne stojí za vypočutie. Prináša totiž hudbu stojacu dosť bokom súčasných hlavných extrémnych prúdov, pričom niektoré z nich v porovnaní s „Doctrines...“ pôsobia takmer ako mainstream.
SONNE ADAM sa posunuli do ešte obskúrnejších hudobných končín. Znie to prinajmenšom zaujímavo. Svety, o ktorých možno radšej netreba hovoriť nahlas, ožívajú veľmi uveriteľne.
1. Hater Of Mankind
2. The Day I Chose To Rot
3. World Of Everlasting Darkness
4. Bestow The Crown Of Death
5. The Deceiver Of The Desolations
6. Olam Belehavoth
Diskografie
Messengers Of Desolate Ways (kompilácia) (2012) Doctrines Of Dark Devotion (EP) (2012) The Sun Is Dead (EP) (2012) Transformation (2011) Armed With Hammers (EP) (2010)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2012 Vydavatel: Imperium Productions Stopáž: 35:36
Takto to dopadne ked sa nahravacie zariadenie donesie do hlbokej kamennej krypty kde spocivaju ostatky samotneho Belzezuba ...je to vsak logickejsie a lacnejsie ako kryptu odviest do studia :-)
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.